Ja dávam svojim ovciam večný život

Ja dávam svojim ovciam večný život

IV VEĽKONOČNÁ NEDEĽA – 12 máj 2019
Komentár p. Alberto MAGGI OSM

Jn 10, 27-3
Ježiš povedal: „Moje ovce počúvajú môj hlas, ja ich poznám a ony idú za mnou. Ja im dávam večný život. Nezahynú nikdy a nik mi ich nevytrhne z ruky. Môj Otec, ktorý mi ich dal, je väčší od všetkých a nik ich nemôže Otcovi vytrhnúť z ruky. Ja a Otec
sme jedno.“

Pri poslednej návšteve Jeruzalemského chrámu sa náboženské autority usilovali Ježiša zabiť, pretože ho obvinili z rúhania. Aby sme porozumeli niekoľkým veršom z Jánovho evanjelia, ktoré nám dnes liturgia ponúka, musíme ich vložiť do kontextu.

Aký je kontext?
Je to sviatok posvätenia chrámu. Dochádza ku konfliktu medzi Ježišom, ktorý je opravdivým chrámom z ktorého vyžaruje láska, milosrdenstvo, Otcov súcit a Jeruzalemským chrámom, kde je ozajstný boh nesie meno zisk, výhoda peniaze a bohatstvo.
Náboženské autority obkolesili Ježiša a spýtali sa ho doslovne: „Dokedy nás chceš oberať o život?“, čo je preložené ako: „Dokedy nás chceš držať v neistote?“, evanjelista však píše: „Dokedy nás chceš oberať o život?“ Čo to znamená? Ježiš prišiel, aby dal ľudstvu život – povedal, že on sám dáva život, aby ľudia mali život v plnosti“ – to však znamená vytrhnúť ich náboženskej inštitúcii, ktorá sa snaží podmaniť si ich a vládnuť nad nimi.

Pýtajú sa Ježiša, či je naozaj Mesiáš. Ježiš odpovedá, že dôveryhodnosť jeho slov spočíva v jeho skutkoch. „Svedčia o mne skutky, ktoré konám v mene svojho Otca“ (Jn 10, 24). Všetky skutky, ktoré Ježiš koná sú pokračovaním stvoriteľského diela Otca, ktorý dáva ľuďom život, navracia ľudom život a obohacuje život ľudí. Sú to tieto skutky, na základe ktorých sa dá posúdiť či osoba pochádza, alebo nepochádza od Boha, nie teória ani doktrína.

Keď skutky človeka komunikujú život, tak pochádzajú od Boha, lebo Boh je tvorcom života. Náboženským predstaviteľom Ježiš hovorí: „Neveríte, lebo nie ste z mojich oviec“ (Jn 10, 26). To sú hrozné Ježišove slová. Ježišovo obvinenie je veľmi závažné: ak nie sú súčasťou Božieho stáda, znamená to, že sú zlodeji, zbojníci a vražední vlci.

Ježiš teda kriticky poukazuje na najvyššie náboženské autority, ktoré nepatria k stádu, k Božiemu ľudu, ale sú jeho nepriateľmi na smrť.

Tu sú verše, ktoré nám predkladá liturgia: „Moje ovce počúvajú môj hlas“. Prečo počujú Ježišov hlas? Lebo posolstvo Ježiša nie je nanútené, ale ponúknuté. Ježiš nerobí nátlak, ale ponúka. Jeho posolstvo je odpoveďou Boha na potrebu plnosti života, ktorú má každá ľudská bytosť vo svojom vnútri: „ja ich poznám“ – sloveso „poznať“ znamená hlboké, dôverné poznanie, intímne poznanie – „a ony idú za mnou“.

Prečo idú za ním? Lebo mu dôverujú. Dôverujú pastierovi, ktorý je pripravený dať život za svoje stádo. Ježiš pokračuje: „Ja im dávam večný život“. Nasledovať Ježiša, teda orientovať vlastný život – ako Ježiš – na dobro ľudí, spolupracovať s ním na stvoriteľskom diele navrácania života, pretváraní, zlepšovaní života a prinášaní života iným. Vtedy má náš život v sebe kvalitu, ktorá je nezničiteľná.

Ježiš ubezpečuje, že kto žije pre druhých má plnosť života a ani smrť sa ho nedotkne: „nezahynú nikdy“. Potom varuje náboženské autority nech sa nepokúšajú brať späť stádo, ktoré on oslobodil: „nik mi ich nevytrhne z ruky“. Ježiš teda varuje náboženské autority nech sa nepokúšajú znovu si podmaniť ľud, ktorý on oslobodzuje.

„Môj Otec, ktorý mi ich dal, je väčší od všetkých a nik ich nemôže Otcovi vytrhnúť z ruky“. Ježiš hovoril o stáde, ktoré je v jeho rukách; teraz hovorí: ktoré je v rukách Otca. Ježiš a Otec sú jedno, čo Ježiš sám potvrdzuje: “Ja a Otec sme jedno“.

Ježiš si nárokuje na Božský stav. To je rúhanie! Ježiš sa rúha, sme v chráme a text pokračuje: “Židia vzali kamene a chceli ho kameňovať“ (Jn 10,31). Ježiš im odpovedá ironicky: „Ukázal som vám veľa dobrých skutkov, za ktorý ma chcete ukameňovať? Židia mu odpovedali: „Nie pre dobré skutky ale pre rúhanie, lebo si človek a vydávaš sa za Boha“ (Jn 10, 32-33).

Evanjelista tu vynáša veľmi závažné a ťažké obvinenie. Najvyššie náboženské autority, ktoré by mali ľudu sprostredkovať Božiu vôľu, vtedy keď sa prejaví v Ježišovi – a vôľou Boha je, aby každý človek prostredníctvom uskutočňovania lásky podobnej Jeho láske, stal sa jeho synom – považujú ju za rúhanie, zločin hodný smrti.

Evanjelistovo obvinenie je teda otrasné. Náboženské autority vnímajú Boží plán ako útok. Na čo? Oni vládnu ľuďom, Pán ich oslobodzuje; oni si ľudí podrobujú, Pán im slúži. Vidia teda v Božom pláne, ktorý Ježiš realizuje, výčitku ich životnému štýlu.

Boh je láska, ktorá sa dáva do služby ľuďom. Tí však, ktorí pretendujú na to, že sú jeho reprezentantmi, si ľudí podrobujú a vládnu nad nimi. Ježiš sa znova snaží aby pochopili, lebo Ježiš ponúka lásku aj nepriateľom: “keď už nechcete veriť mne, verte tým skutkom“. Skutky sú kritériom autentickosti osoby.

Nič sa však nedá robiť. Ako povedal: “nie ste z mojich oviec“. Nepočúvajú hlas Boha, nebudú počúvať ani hlas Ježiša. „Preto ho zasa chceli chytiť, ale on sa im vymkol z rúk“ (Jn 10, 39). Ježišovo konanie, ktoré zjavuje Boží plán pre každého človeka, je pre náboženské autority útokom na ich bezpečnosť a vždy sa budú usilovať odstrániť ho a protirečiť mu. Proti Ježišovi a tým čo mu dôverujú však nič nezmôžu.