Kto sú traja košickí mučeníci?
Koncom 16. storočia význam Košíc stále rástol. Stali sa strediskom obchodného a spoločenského života východného Uhorska. V Košiciach tiež sídlil kapitán s vojskom uhorského kráľa, ktoré malo obrániť územie východného Uhorska aj pred tureckými vpádmi. Kapitán kráľovského vojska bol súčasne aj veliteľom mesta. Býval v Levočskom dome, ktorý patril kráľovi. Zastupoval kráľa a mal v meste aj plnú moc. Ako zástupcu kráľa ho mali poslúchnuť nielen vojaci, ale aj mestská rada s richtárom.
Kronika mesta Košíc opisuje rokovanie zo septembra 1619 medzi mestom a Jurajom Rákoczim, veliteľom vojsk, ktorý Košice obsadzoval. Veliteľa i vojakov si platil Gabriel Bethlen – sedmohradské knieža. 2. septembra sa Rákocziho vojsko utáborilo pod dvojitými hradbami mesta Košice. Na dobývanie mesta neboli pripravení. Hradby teda boli dostatočnou ochranou pre obyvateľov.
Kapitán mesta Andrej Doczi dáva rozkaz: „Mestské brány zatvoriť a vojakov do mesta nevpustiť!“ Ale v meste sú ľudia, ktorí stoja na strane Bethlena a Rákocziho, proti kapitánovi. Rokujú s Rákoczim a 4. septembra 1619 proti vôli kapitána otvárajú mestské brány. Rákoczi s vojakmi vtiahol do mesta. Vojaci hneď chytia a uväznia kapitána Docziho v Levočskom dome.
Pred kráľovský dom postavia stráž. Vedia, že v dome sú traja mladí katolícki kňazi – misionári, z nich dvaja jezuiti. Štefan Pongrác a Melichar Grodecký sú duchovnými otcami košických katolíkov a tretí Marek Križin je ostrihomský kanonik, ktorý prišiel do Krásnej nad Hornádom, aby spravoval majetky bývalého benediktínskeho opátstva. Robil predovšetkým kňazskú pastoračnú prácu.
Títo traja duchovní bratia, ktorí sa dali do služby všetkým ľuďom, sú teraz väzňami Rákocziho vojakov. Vojaci pred očami kňazov rabujú kaplnku, ktorá je hneď vedľa ich bytu.
V noci zo 6. na 7. septembra 1619 prišli do bytu vojaci. Postupným mučením chceli kňazov donútiť zriecť sa katolíckej viery. S mučením mali prestať až vtedy, ak kňazi zradia. Lenže kňazi nezradili. Marek Križin, Štefan Pongrác a Melichar Grodecký nezapreli svoju vieru. Ich vôľa a duch boli nezlomené. Prijali utrpenie, ktoré im zapríčinilo smrť. Ich telá hodili do odpadového kanála – stoky, ktorá z kráľovského domu vytekajúc ústila v tej dobe v Čermeľskom potoku (dnešná Hlavná ulica).
Tam zostali ľuďom na výstrahu po celý nasledujúci deň, 7. septembra 1619. Chýr o udalosti sa rozniesol po celom meste. Ku stoke prichádzali ľudia. Tí hneď informovali manželku košického richtára a radili sa s ňou, čo robiť. Mŕtvych kňazov každý videl, dokonca aj členovia mestskej rady. Ich telá, ktoré mali poslúžiť na zastrašenie, vzbudzovali odpor voči mučiteľom a úctu k trom mŕtvym kňazom. Ľudia verili, že za takú strašnú smrť sú v nebi, a tak sa k nim modlili a prosili za seba. Začal sa v nich od prvých chvíľ rodiť nový duch.
Keď členovia mestskej rady videli, s akou úctou sa ľudia zastavujú pri umučených, začali sa báť. Prikázali miestnemu katovi, aby telá mŕtvych kňazov vybral zo stoky a pochoval. Vykonal to tajne, v noci.
Až o niekoľko mesiacov sa podarilo vyžiadať od Bethlena telá mŕtvych kňazov a pochovať ich dôstojne. Za to vďačíme odvážnej žene, Kataríne Pálfyovej, manželke zástupcu kráľa, s ktorým musel Bethlen rokovať, aby zahladil svoju neúspešnú akciu proti kráľovi. Na mieste, kde boli mladí kňazi umučení, nachádza sa dnes sakristia univerzitného kostola Premonštrátov. Kostol postavili jezuiti z úcty ku trom mučeníkom. Nachádza sa na Hlavnej ulici č. 67 v Košiciach (Zdroj: www.ke-arcidieceza.sk/nasi-svati/).