Posolstvo sv. o. Františka
„Veď stvorenie túžobne očakáva, že sa zjavia Boží synovia“ (Rim 8,19)
Drahí bratia a sestry,
Boh prostredníctvom matky Cirkvi „milostivo umožňuje svojim veriacim, aby každoročne s očisteným srdcom a s radosťou očakávali veľkonočné sviatky hlbšie prežívali tajomstvo svojho znovuzrodenia, a tak dosiahli plnosť milosti Božích detí“. Takto môžeme ísť od jednej Veľkej noci k druhej až k naplneniu spásy, ktorú sme už vďaka Kristovmu veľkonočnému tajomstvu prijali: „Lebo v nádeji sme spasení“ (Rim 8, 24). Toto tajomstvo spásy, ktoré v nás pôsobí už počas pozemského života, je dynamický proces, ktorý zahŕňa aj dejiny a celé stvorenie.
1. Vykúpenie stvorenia
Slávenie Veľkonočného trojdnia Kristovho utrpenia, smrti a vzkriesenia, je neoceniteľným darom Božieho milosrdenstva.
Ak človek žije ako Božie dieťa, ak žije ako vykúpená osoba, ktorá sa nechá viesť Duchom Svätým a dokáže spoznať a uvádzať do praxe Boží zákon – počnúc tým, ktorý je vpísaný do ľudského srdca a do prírody – bude dobre robiť aj stvoreniu a spolupracovať na jeho vykúpení. Preto stvorenie túžobne očakáva – ako hovorí sv. Pavol – že sa zjavia Božie deti; inými slovami tí, čo prijali milosť Ježišovho veľkonočného tajomstva a naplno žijú z jej ovocia a ktorí majú dosiahnuť svoju plnú zrelosť pri vykúpení samotného ľudského tela.
Keď Kristova láska premieňa životy svätých – ich ducha, dušu a telo – chvália Boha a vo svojej modlitbe, kontemplácii či umení zapájajú do tejto chvály aj stvorenie, ako to obdivuhodne ukazuje. No harmónia vytvorená vykúpením je v tomto svete ešte stále ohrozovaná negatívnou silou hriechu a smrti.
2. Deštruktívna sila hriechu
Keď totiž nežijeme ako Božie deti, často sa správame voči blížnym a ostatným stvoreniam – ale aj voči sebe samým – deštruktívne, vychádzajúc viac či menej vedome z presvedčenia, že ich môžeme využívať ako sa nám páči. Vtedy prevládne nestriedmosť, ktorá vedie k spôsobu života prekračujúcemu hranice, ktorých rešpektovanie si vyžaduje naša ľudská existencia a prirodzenosť. Nasledujeme nekontrolované túžby, ktoré sa v Knihe múdrosti prisudzujú bezbožníkom, alebo tým, ktorí nekonajú s myšlienkou na Boha a nemajú ani nijakú nádej do budúcnosti Ak nemáme neustále pred sebou Veľkú noc a vzkriesenie ako náš cieľ, je jasné, že napokon sa presadí logika chcieť všetko a hneď a mať vždy viac.
Príčinou každého zla, ako vieme, je hriech, ktorý – odvtedy ako sa objavil medzi ľuďmi – prerušil naše spoločenstvo s Bohom, s druhými a so stvorením, s ktorým sme spojení predovšetkým prostredníctvom nášho tela. Prerušenie spoločenstva s Bohom viedlo aj k narušeniu harmonického vzťahu ľudských bytostí s prostredím, v ktorom sú povolané žiť, a tak sa prvotná záhrada premenila na púšť. Ide o hriech, ktorý vedie človeka k tomu, že sa považuje za boha stvorenia, cíti sa ako jeho absolútny pán a nepoužíva ho na ciele určené Bohom, ale pre vlastné záujmy, na ujmu stvorenia a druhých ľudí.
Keď zanecháme Boží zákon, zákon lásky, napokon sa presadí zákon silnejšieho proti slabšiemu.
Hriech, ktorý prebýva v srdci človeka a prejavuje sa ako žiadostivosť, túžba po nadmernom blahobyte, nezáujem o dobro druhých a často aj o svoje – vedie k vykorisťovaniu stvorenia, ľudí a životného prostredia, v duchu nenásytnej chamtivosti, ktorá považuje každú túžbu za právo a ktorá napokon, skôr či neskôr, zničí aj toho, koho ovládla.
3. Uzdravujúca sila pokánia a odpustenia
Preto stvorenie naliehavo potrebuje, aby sa zjavili Božie deti, tie, ktoré sa stali „novým stvorením“: „Kto je teda v Kristovi, je novým stvorením. Staré sa pominulo a nastalo nové“ (2 Kor 5, 17). Keď sa totiž zjavia, aj samo stvorenie môže „sláviť Veľkú noc“: otvoriť sa novému nebu a novej zemi (porov. Zjv 21, 1). Cesta k Veľkej noci nás vyzýva práve k obnove našej kresťanskej tváre a nášho kresťanského srdca prostredníctvom pokánia, obrátenia a odpustenia, aby sme mohli prežívať celé bohatstvo milosti veľkonočného tajomstva.
Táto „netrpezlivosť“, toto očakávanie stvorenia sa naplní, keď sa zjavia Božie deti, teda keď sa kresťania a všetci ľudia rozhodnú podstúpiť „pôrodné bolesti“ spojené s obrátením. Celé stvorenie sa má spolu s nami vyslobodiť „z otroctva skazy, aby malo účasť na slobode a sláve Božích detí“ (Rim 8, 21). Pôstne obdobie je sviatostným znakom tohto obrátenia. Pozýva kresťanov, aby intenzívnejšie a konkrétnejšie uskutočňovali veľkonočné tajomstvo vo svojom osobnom, rodinnom a spoločenskom živote, najmä prostredníctvom pôstu, modlitby a dávania almužny.
Postiť sa znamená učiť sa meniť náš postoj k iným a k stvoreniu
Od pokušenia „pohltiť“ všetko, aby sme nasýtili svoju pažravosť, až po schopnosť trpieť pre lásku, ktorá môže naplniť naše prázdne srdce. Modliť sa, aby sme sa dokázali vzdať modloslužby a sebestačnosti nášho „ja“, aby sme priznali, že potrebujeme Pána a jeho milosrdenstvo. Dávať almužnu, aby sme dokázali zanechať pochabú snahu žiť iba pre seba a zhŕňať všetko pre seba samých v ilúzii, že si vieme zaistiť budúcnosť, ktorá nám nepatrí. Potom nájdeme znovu radosť z plánu, ktorý Boh vložil do stvorenia i do nášho srdca: milovať jeho, našich bratov a sestry i celý svet, a nájsť v tejto láske skutočné šťastie.
Drahí bratia a sestry, „pôstnou dobou“ Božieho Syna bol jeho vstup na púšť stvorenia, aby jej umožnil znovu sa stať záhradou spoločenstva s Bohom, ktorá tu bola pred prvotným hriechom (porov. Mk 1, 12 – 13; Iz 5, 3). Kiež aj my prejdeme v Pôstnom období tou istou cestou, aby sme priniesli Kristovu nádej aj stvoreniu, ktoré bude „vyslobodené z otroctva skazy, aby malo účasť na slobode a sláve Božích detí“ (Rim 8, 21). Nedovoľme, aby tento blahodarný čas uplynul bez úžitku! Prosme Boha, aby nám pomohol uskutočniť cestu skutočného obrátenia.
Vzdajme sa egoizmu, zahľadenosti do seba a obráťme sa k Ježišovej Veľkej noci. Nech sa nám bratia a sestry v núdzi stanú blížnymi, s ktorými sa podelíme o naše duchovné a materiálne dobrá. Keď takto konkrétne prijmeme do nášho života Kristovo víťazstvo nad hriechom a smrťou, rozšírime jeho premieňajúcu moc aj na všetko stvorenie.
Vo Vatikáne 4. októbra 2018, na sviatok sv. Františka z Assisi
František